Do večera krk drží viac, než sa zdá. Zachytáva napätie tváre, ramien a myšlienok. Pohyby sa skrátia a pohľad sa zúži.
Pomalé otáčanie hlavy doľava a doprava – bez tlaku, bez snahy „natiahnuť sa“ – znamená, že si krk pamätá: pohyb je možný. Už po niekoľkých takýchto pohyboch napätie za ušami a v ramenách zmizne. Lopatky „skĺznu“ dole. A s týmto sa rozpúšťa neviditeľná stena, ktorá držala telo v otroctve.
